Divadlo X10 & Studio Rote: Tu noc těsně před lesy (CZ)

21. apríl / 19:00 / Tanečné divadlo Ifjú Szivek

Súčasný svet. Ulica plná obchodov s drahým oblečením. Občianske nepokoje a jedna noc, kedy je možné všetko. Niečo vlastniť je pre tento jediný moment jednoduchšie než čokoľvek iného. "Samozrejme, že divadlo nenávidím, pretože divadlo nie je život. Ale... je to jediné miesto, kde sa otvorene hovorí, že to nie je život." Scénická poviedka francúzskeho dramatika privádza na scénu muža z ulice, ktorý na prvý pohľad nemá čo stratiť. Rozprávanie, ktoré je možné ukradnúť, ale nikdy nie prežiť. Aký šok ešte musíme zažiť, aby sme uvideli svet mimo svoju bublinu? Za čo môže sociálna nerovnosť a za čo zlo v každom človeku, ktorý sa čas od času derie na povrch? Cesta do hlbín noci nového veku.

https://www.youtube.com/watch?v=8b9-TfgugyI

"Samozrejme, že divadlo nenávidím, pretože divadlo nie je život. Ale... je to jediné miesto, kde sa otvorene hovorí, že to nie je život. (...) Divadelné javisko chápem ako dočasné miesto, postavy majú naponáhlo, aby z neho odišli. Ako keby to bolo miesto, v ktorom nastáva otázka: toto nie je skutočný život, čo mám urobiť, aby som odtiaľto ušiel? A riešenie sa musí nájsť jedine mimo javiska..." - Bernard-Marie Koltès v rozhovore s Alainem Priquem, 1986
Koltèsov rozprávač sa pokúša obhájiť svoju existenciu neustálym prúdom reči, chaotickým prúdením svojich snov a nočných môr, ktoré mu majú "prilákať" partnera do dialógu. Rozprávanie (podľa slov Koltèsovho protagonistu) sa odohráva v tmavej uličke, za daždivej noci, mimo dohľad verejnosti. V tme sa tak stáva reč jedinou "zbraňou" k dosiahnutiu medziľudského kontaktu: "proste spôsob, ako druhého zastaviť!".

Samozrejme, ako hovorí Koltés v už citovanej režijnej poznámke: "Psychólogia postáv by sa nikdy nemala vyvodzovať zo zmyslu toho, čo hovoria, ale naopak, postavy by mali hovoriť slová podľa toho, čo sme usúdili, že sú, na základe toho, čo robia". V tomto duchu sa rozprávačov text obracia voči svojmu proklamovanému obsahu. Tma tak demaskuje snahy tohto neviditeľného muža o "osvetlenie" vlastnej identity - a svetlo naopak poukazuje na zúfalú situáciu Koltèsovho rozprávača, ktorá ponúka priestor k naviazaniu akéhokoľvek vzťahu. Monológ je komický práve v tej forme, ktorou proklamuje za svoju výsadu, a tragický v tej, ktorú potlačuje. Jeho absurdní projekt, ktorý mu má pomôcť uniknúť zo samoty, vedie nakoniec k frustrácii a násiliu.

Pri pátraní, kto alebo odkiaľ je Koltèsov rozprávač, sme sa vďaka autorovej záľube v americkej literatúre dostali k americkému spisovateľovi Ralphovi Ellisonovi, držiteľovi Pulitzerovej ceny za román Neviditeľný (The Invisible Man), ktorý je v skratke existenciálnym rozprávaním afro-američana žijúceho v New Yorku v 30. rokoch 20. storočia. Zdá sa, ako by Koltès vo svojom texte k tomuto románu hneď na niekoľkých miestach odkazoval. Neznamená to však, že by Koltèsov rozprávač mal byť nutne černoch. Avšak, je v ňom vidieť znaky "neviditeľnosti" tak, ako ich popisuje Ellison. Oba texty sú monológy opustených, izolovaných mužov - imigrantov, príslušníkov menšín, cudzincov, prišelcov - v neznámom prostredí automaticky vyradených z "viditeľného" povrchu zeme.

Preklad: Kateřina Lukešová
Réžia: Ondřej Škrabal
Dramaturgia: Tomáš Hučko
Scéna: Ondřej Škrabal, Tereza Ujevićová, Eva Pelechová
Kostýmy: Tereza Ujevićová
Hrajú: Michal Balcar
Hudba (live): Aid Kid
Inscenácia vznikla v spolupráci Strašnické Divadlo X10 a Studia Rote.
-----------------
Predstavenie sa uskutoční v spolupráci s Ifjú Szivek Táncszínház - Tanečné Divadlo v rámci 12. ročník festivalu [fjúžn].